Väčšina rodičov, ktorí sa pozerajú do očí svojho úplne nového bábätka, vidí všetko, čo ich čaká, ako čistý štít. Nič neobracia našu pozornosť viac na budúcnosť ako mať dieťa. Ešte, výskum príloh nám hovorí, že najväčším prediktorom toho, akí budeme ako rodičia, je to, do akej miery sme dokázali pochopiť našu vlastnú minulosť. Takže aj keď posledné miesto, kam sa možno pozrieme, keď sa staneme rodičmi, je naše vlastné detstvo, presne to by sme mali robiť, ak chceme byť lepšími súčasnými rodičmi našich detí.

Aj keď sa to, čo sa nám stalo v detstve, prejavuje v našom rodičovstve, neznamená to, že sme odsúdení opakovať chyby našich rodičov. V skutočnosti, bez ohľadu na to, aké utrpenie alebo dokonca traumu sme prežili v ranom živote, najdôležitejšie je, do akej miery sme boli schopní cítiť celú bolesť nášho detstva a vytvoriť koherentný príbeh našej skúsenosti. Spracovaním toho, čo sa nám stalo, dokážeme lepšie nadviazať vzťah k našim vlastným deťom a poskytnúť im starostlivosť, ktorú potrebujú. Môžeme si uvedomiť, že naše „inštinktívne“ reakcie nie vždy reprezentujú to, ako chceme vychovávať. Môžeme začať chápať, prečo nás naše deti spúšťajú tak, ako to robia.

Tento proces nie je o obviňovaní našich rodičov. Naši rodičia boli ľudia a všetci ľudia sú chybní, s pozitívnymi črtami, ktoré sa snažíme napodobniť, a negatívnymi črtami, od ktorých by sme sa chceli emancipovať. Uvedomiť si, ako nás ovplyvnili naši rodičia alebo iní vplyvní opatrovníci, je však súčasťou dospievania a stávania sa vlastným človekom. S ohľadom na to si môžeme začať všímať spôsoby, ako naša história preniká do nášho rodičovstva, deformuje naše správanie a ubližuje nám aj našim deťom. Dobrým spôsobom, ako to pochopiť, je pozrieť sa na sedem spôsobov, ako môže naše detstvo ovplyvniť to, ako sme rodičmi:

1. Napodobňovanie – Nie je žiadnym veľkým tajomstvom, že najmä keď sa sami staneme rodičmi, začneme si všímať negatívne črty, ktoré máme a ktoré sú podobné našim rodičom. Naše dieťa niečo rozleje a my kričíme „Teraz sa pozri, čo si urobil!“ Je to výraz, ktorý sme nikdy nepoužili, ale často sme ho počúvali v našej starej domácnosti. Môžeme mať veľa dobrých vecí, ktoré sme dostali od našich rodičov, ale to, čo naše deti zraňuje, je, keď nedokážeme rozpoznať neprispôsobivé spôsoby, akými sa k nám rodičia správali, čo teraz opakujeme. Extrémnym príkladom sú fyzické tresty. Mnohí rodičia ospravedlňujú bitie svojho dieťaťa jednoducho preto, že ich rodičia takto disciplinovali a odmietajú, že existuje nespočetné množstvo overené štúdie že telesné tresty majú len škodlivé účinky. Nemali by sme ospravedlňovať škodlivé činy, veľké alebo malé, pretože sme sa ich naučili od našich rodičov. Namiesto toho by sme sa mali snažiť byť generáciou, ktorá pretrhne reťaz.

2. Prehnaná reakcia – Na druhej strane napodobňovaním správania našich rodičov môžeme reagovať na deštruktívne rané prostredie tak, že sa pokúsime kompenzovať spôsob, akým sa k nám rodičia správajú, alebo sa proti nemu vzbúriť. Môžeme mať dobré úmysly, keď sa to snažíme urobiť inak, ale často to nechtiac preháňame. Napríklad, ak boli naši rodičia arogantní, môžeme reagovať tak, že sa k deťom správame príliš ďaleko. Zatiaľ čo my sme sa cítili zasahovaní do dospievania, naše deti nemusia cítiť, že nám na nich záleží. Keď sa príliš hýbeme opačným smerom, stále skresľujeme svoje správanie na základe našej histórie. Namiesto toho, aby sme sa rozhodovali o vlastnostiach, na ktorých nám záleží, stále reagujeme na veci, ktoré sa nám stali.

3. Projektovanie – Veľa z dôvodov, prečo príliš kompenzujeme chyby našich rodičov, je to, že do svojich detí premietame seba alebo to, ako sme sa cítili ako deti. Môžeme ich vidieť tak, ako nás videli naši rodičia, ako „divokých“ alebo „neschopných“. Môžeme ich typizovať ako „zlé dieťa“ alebo „dieťa“. Môžeme ich ľutovať, premietajúc, že ​​ubližujú rovnakým spôsobom ako my, alebo sa hneváme rovnako, ako sme boli nahnevaní. Môžeme vidieť naše deti ako rozšírenie nás samých a potom na ne vyvíjať tlak, aby boli ako my, alebo vynikali spôsobmi, akými sme my neboli schopní. Môžeme očakávať, že budú pokračovať v našich vlastných snoch alebo sa budú venovať našim záujmom, namiesto toho, aby našli svoje vlastné. Keď sa premietame do svojich detí, nedokážeme ich vidieť ako samostatných jednotlivcov, akými skutočne sú. Môže nám uniknúť cieľ – uspokojiť „potreby“, o ktorých si myslíme, že majú, namiesto toho, aby sme im poskytli ladenú odpoveď – a správame sa tak, ako keby sme vychovávali svoje dieťa ja.

4. Obnovenie – Pre mnohých z nás môže byť ťažké vysledovať spôsoby, akými znovu vytvárame naše rané emocionálne prostredie v našich dospelých životoch. Avšak aj keď boli naše skoré okolnosti nepriaznivé, vyvinuli sme si určité psychologické obranné mechanizmy, ktoré nás môžu prinútiť vyhľadávať tie isté okolnosti, keď si založíme vlastnú rodinu. Napríklad si môžeme podvedome vybrať partnera, ktorý kopíruje dynamiku z našej minulosti. Môžeme zistiť, že hľadáme odmietnutie, rovnako ako sme sa cítili odmietnutí ako deti. Tieto situácie nemusia byť príjemné, ale majú známosť, ku ktorej môžeme byť nevedome priťahovaní. Ako deti, nesúhlas s rodičom alebo strach z neho môže byť život ohrozujúci. Výsledkom je, že si v dospelosti môžeme osvojiť pohľad našich rodičov alebo si vytvoriť známe rodinné prostredie. Táto replikácia v konečnom dôsledku vystavuje naše deti negatívnej atmosfére nášho vlastného detstva.

5. Byť bránený – Adaptácie, ktoré robíme, aby sme prekonali ťažké časy, ktoré sme zažili ako deti, sa môžu stať psychologickú obranu ktoré nás ovplyvňujú počas celého nášho života. Tieto skoré úpravy nám možno dobre poslúžili, keď sme boli malí, ale môžu nám ublížiť ako dospelým, najmä ako rodičom. Napríklad, ak sme mali rodiča, ktorý nás odmietal alebo vystrašil, možno sme sa ako deti držali v ústraní, cítili sme sa sebestační a v skutočnosti od nikoho veľa nechceme. To nám možno pomohlo naplniť naše potreby v prvých rokoch, keď sme boli pri prežití závislí od rodičov, ale v dospelosti môže tento postoj obmedziť naše vzťahy. Môžeme mať problémy s otvorením sa a starostlivosťou o vlastné deti. Môžeme mať problém prijať od nich lásku. Súčasťou dospievania je poznať svoju obranu a nájsť spôsoby, ako žiť bez týchto raných prekryvov na našej osobnosti, zistiť, kto skutočne sme a čo skutočne chceme. Ako chceme byť s vlastnými deťmi? Aký príklad im chceme vytvoriť?

6. Spustenie – Bez ohľadu na to, aké dobré sú naše úmysly, vo chvíľach frustrácie sa musíme cítiť ako spustení našimi deťmi. Často nás vyburcujú alebo vyprovokujú súčasné denné situácie, ktoré nám pripomínajú bolesť z našej minulosti, aj keď si nie sme vedomí toho, čo vyvoláva tie trápne pocity. Často sa v týchto chvíľach cítime transportovaní späť do starej, bolestivej situácie. Môžeme sa správať spôsobom, ktorý je buď rodičovský alebo detský, ale v skutočnosti nie sme sami sebou. Napríklad, keď sa dieťa nespráva, môžeme ho „stratiť“ rovnakým spôsobom, akým sa na nás rozzúril náš rodič, alebo sa môžeme cítiť vydesene tak, ako sme sa cítili ako deti, keď nás rodičia trestali. Keď máme intenzívne alebo zdanlivo prehnané reakcie na naše deti, je dôležité pozrieť sa späť na to, čo o našej vlastnej skúsenosti môže ovplyvniť súčasnú situáciu.

7. Počúvanie kritického vnútorného hlasu – Keď sa staneme rodičmi, naše neistoty a sebaútoky majú tendenciu byť vyhrotené, pretože mať vlastné deti nám pripomína, kedy a kde sme si toto sebaponímanie rozvinuli. náškritický vnútorný hlas“ sa začína formovať veľmi skoro v našom vývoji, keď si osvojíme negatívne postoje, ktoré mali naši rodičia voči nám a sebe. Možno sme sa ako deti cítili nechcení alebo bezmocní. Potom, ako dospelí, sa naďalej považujeme za nežiaducich a slabých. Keď sa snažíme byť silní s našimi vlastnými deťmi, môžeme sa cítiť bombardovaní kritickými útokmi vnútorného hlasu, ktoré sťažujú jasné myslenie alebo racionálne konanie, myšlienky ako: „Nemôžeš ho ovládať“ alebo „Nenávidí ťa. Si taká hrozná matka!' Alebo ak by sme mali otca, ktorý sa cítil nedostatočne vybavený na to, aby sa s nami vysporiadal, keď sme sa narodili, mohli by sme sa ocitnúť pri hlasoch typu: „Ako sa postaráš o toto dieťa? Nevieš, ako byť otcom.“ Tieto kritické vnútorné hlasy sú dialógom sadistického kouča, ktorého sme si všetci do určitej miery osvojili. Čím viac dokážeme napadnúť tohto vnútorného nepriateľa, tým slobodnejšie sa budeme rozhodovať, ako naozaj chceme konať, a tým menej bude pravdepodobné, že túto líniu myslenia prenesieme na naše deti.