'Ak strom spadne v lese a nikto nie je nablízku, aby to počul, vydáva zvuk?'

Táto odveká otázka vyprovokovala mnohých, aby sa zamysleli nad odpoveďou z vedeckého aj filozofického hľadiska. Z vedeckého hľadiska by padajúci strom spôsobil vibrácie, ale bez ucha, ktoré by to vnímalo, neexistuje vnímanie (alebo uvedomenie) zvuku. Okrem toho, ak spadne, čo to znamená? Strom sa rúbe? chorý? Vytvárať cestu pre nový rast? Používa sa ako úkryt? Tieto otázky mi prichádzajú na myseľ, keď počujem, ako niektoré deti v mojej kancelárii opisujú svoje životy ako sériu faktických udalostí, bez ohľadu na to, ako sa tieto udalosti v skutočnosti cítili. Ako klinického psychológa to vyvoláva veľa otázok/obav o tom, ako deti prežívajú udalosti vo svojom živote. Uvedomujú si deti, aké pocity v nich vyvolávajú tieto zážitky? Aký význam majú pre nich tieto udalosti, ak vôbec nejaký? Alebo je to všetko jednoducho zredukované na objektívne údaje?

To vedie k otázkam o rôznych formách vstupu. Sluch, videnie, čuch, ochutnávanie a dotyk sú zmysly, ktoré nám rýchlo prídu na myseľ, pretože nám pomáhajú prijímať informácie, keď sa stretávame s vonkajším svetom (exterocepcia). Existujú aj zmysly, ktoré nám pomáhajú naladiť sa na vnútorný svet (interocepcia). Tieto zmysly zahŕňajú vestibulárne (znalosť polohy, pohybu, priestorovej orientácie), propriocepciu (informácie o svaloch, kĺboch ​​a tlaku) a informácie z vnútorných orgánov (hlad, smäd atď.). Interoceptívne a exteroceptívne prúdy informácií sa potom spájajú s prúdmi emocionálnych, sociálnych a kognitívnych informácií, ktoré vedú k subjektívnemu uvedomeniu si pocitového stavu a pocitu seba samého.

Celkovo je nervový systém vymodelovaný skúsenosťami. Ako opísal Hebb, „neuróny, ktoré pália spolu, sa spájajú“. Práve táto plasticita umožňuje dieťaťu, keď rastie, bez problémov sa učiť kultúre svojich rodičov. Neuróny, ktoré pália spolu, zahŕňajú vnemy s inými dimenziami zážitku, aj keď sú mimo vedomého vedomia. Preto sa vytvára nerozlučné spojenie medzi spomienkami na minulosť, interpretáciami súčasnosti a očakávaniami budúcnosti, keď sa myšlienky a pocity prepletú so zmyslovými podnetmi.

Príklady tohto sú bežné. V oblasti sluchu sa hudba z filmu Čeľuste často používa na vyvolanie strachu alebo opatrnosti. V skutočnosti samotná povaha filmu alebo televíznej relácie stráca veľa zo svojho vplyvu v neprítomnosti hudby na umocnenie zážitku. Vo vizuálnej oblasti používame červenú na semafore na označenie zastavenia, červený kód na označenie lekárskej pohotovosti v nemocnici a Poradný systém národnej bezpečnosti používa ČERVENÚ na vážne riziko teroristických útokov. Zatiaľ čo tieto príklady vyvolávajú podobnú reakciu u jednotlivcov, niektoré zmyslové podnety môžu spôsobiť, že jednotlivci budú reagovať odlišne v závislosti od ich predchádzajúcich skúseností. Napríklad obrázok klauna môže u niektorých ľudí vyvolať úsmev, pretože to považujú za vtipné, zatiaľ čo iní sa stiahnu, pretože im to pripadá strašidelné. Dotyk sa tiež líši medzi jednotlivcami. Niektorí si nevšimnú štítok na zadnej strane košele alebo šev na ponožke, zatiaľ čo iní si to veľmi dobre uvedomujú a považujú to za netolerovateľné.

Vzhľadom na zložitosť vzťahu medzi vnímaním a prežívaním je jasnejšie, prečo existuje toľko rozdielov v tom, ako môže mať rovnaký súbor okolností medzi jednotlivcami značne odlišné významy. Ako sa teda naše deti začnú učiť o sebe a o tom, čo je pre nich zmysluplné? Je veľký rozdiel medzi vedomím (ako pri podávaní správ o údajoch, udalostiach atď.) a vedomím (sám sebou alebo inými), čo zahŕňa schopnosť všímať si pocity, vnímanie a vytvárať významy. Deti si budujú vnútorné pocity viny, pýchy, sebadôvery, sebaúcty, integrity a odvahy, keď zažívajú, ako robia dobré a zlé rozhodnutia a ako dávajú zmysel vstupom z vonkajšieho sveta. Kým dojčatá potrebujú okamžité uspokojenie, aby sa naučili upokojiť sa a organizovať, ako deti sa musia naučiť o príčine a následku, dôsledkoch svojich činov a o tom, ako byť vo vzťahu dávania a prijímania. Práve to, ako rozumejú týmto skúsenostiam, dáva do pohybu formovanie zmyslu pre seba a ako fungovať vo svete. Tieto pocity sa potom stávajú neoceniteľnými orientačnými bodmi, ako žiť život.

Aj keď veľa v živote detí vyžaduje vedieť – ako uspieť v škole, nezabudnúť si zo školy priniesť bundu a prinútiť rodičov, aby vám dovolili hrať sa na počítači – kde je miesto na rozvoj zmyslu pre zmysel a sebapochopenie? Mnoho detí, ktoré vidím, nevie, ako odpovedať na otázku: 'Aký máš z toho pocit?' Vedie ma to k zamysleniu, či je hlasitosť pri počúvaní seba samých znížená. Ak áno, prečo sa to stalo? Je to príliš bolestivé, pretože skúsenosť sa stretla s odmietnutím, kritikou a hanbou? Bez schopnosti extrahovať význam a sebauvedomenie zo zážitku môže byť človek náchylný na to, aby ho v stave bez kormidla otriasol vietor očakávania. Ako možno aj v prípade dosiahnutého akademického úspechu alebo víťazstva v hre (v mnohých prípadoch externé opatrenia) vážiť rozhodnutia o vzťahoch, robiť úsudky a zistiť, čo by ho mohlo osobne napĺňať? Ako sa vysvetľujú stavy úzkosti, ako je frustrácia, sklamanie, bolesť alebo hnev? Pri absencii schopnosti zvážiť svoju vnútornú reakciu je dieťa náchylné k obviňovaniu a k záveru, že je to vonkajší svet, ktorý je zodpovedný za všetky jeho vnútorné skúsenosti.

Ako rodičia musíme pomôcť našim deťom posunúť sa nad rámec jednoduchého nahlasovania udalostí, aby sme rozpoznali, čo k nim cítia, a naučili sa, čo tieto pocity znamenajú. Keď sú malé, pomáhame našim deťom naučiť sa, čo znamenajú ich telesné signály, ak je vám zima, znamená to, že si musíte obliecť kabát, ak ste hladní, musíte sa najesť a ak ste unavení, znamená to, že musíte ísť do postele. Ako naše deti rastú, musíme im pomôcť dozvedieť sa o náročnejších a komplexnejších vstupoch a emocionálnych zážitkoch, keď sa ich akademický a sociálny svet rozširuje a nároky sa zvyšujú. Prvé roky školskej dochádzky si vyžadujú učenie naspamäť, vstupy a výstupy z hľadiska konkrétnych informácií (pravopisné slová, matematické fakty, dekódovanie slov atď.)  Aj keď je to základ budúceho akademického fungovania, ako sa naše deti začnú učiť o sebe? Je dôležité pomôcť im zvážiť, čo je súčasťou situácií, ktorým čelia, vrátane zmyslových vstupov, myšlienok, pocitov a spomienok, ktoré sa spúšťajú. Ako rodičia by sme sa ako rodičia mali zamerať na proces, ktorý pomôže našim deťom rásť, než na výsledky alebo produkty odovzdania domácich úloh alebo získania „A“ v teste. Ako moje dieťa zvládne túto výzvu? Ak bojuje, ktorý aspekt je ťažký? Je jej lepšie, keď je so mnou po jej boku? Tento typ zvedavosti zo strany rodiča vedie dieťa k tomu, aby sa pre svojho rodiča cítilo hodné/ocenené/dôležité. Na druhej strane, ak sa rodič hnevá, akademický výkon sa spája s rodičovským hnevom, sklamaním a možnou nízkou sebahodnotou dieťaťa. Pocity môžu byť príliš bolestivé, a preto sa im možno vyhnúť, čím sa umlčí kritický aspekt sebauvedomenia.

Sú to rodičia a opatrovatelia, ktorí majú príležitosť a povinnosť pomôcť dieťaťu naučiť sa spájať vstupy s pocitom, že je známe, milované a cenené. Ako kľúčové postavy v živote dieťaťa rodičia a opatrovatelia zdieľajú s dieťaťom význam jeho skúseností, aj keď sú nepríjemné alebo bolestivé, a môžu mu pomôcť vybudovať si pozitívny pocit seba samého a zmysel pre dobro vo svete. To môže výrazne položiť základy toho, ako bude dieťa prechádzať svojím životom a ako bude v budúcnosti dávať zmysel svojim minulým skúsenostiam. Ak teda strom spadne v lese, znamená to, že je poškodený, slabý a chorý, alebo sa ťaží, aby sa jeho sila a krása začlenili do niečoho, čo si budeme vážiť? My ako rodičia a opatrovatelia máme zodpovednosť pomôcť našim deťom nielen rozpoznať vibrácie, ktoré život vytvára, ale aj premeniť tento vstup na význam v rámci dieťaťa, ktorý informuje a vedie jeho budúci rast.