Ako sa môžeme najlepšie vysporiadať s našimi každodennými emocionálnymi reakciami? Čo môžeme robiť, keď nás partner sklame, keď sa pohádame s dieťaťom alebo keď sa cítime vyprovokovaný kamarátom? Napodiv, prvá rada je zostať pri bolesti. Ukazuje sa, že vynakladáme oveľa viac energie na vyhýbanie sa bolestiam našej existencie, než keď skutočne čelíme svojim pocitom. Často si svojimi pokusmi spôsobujeme oveľa viac nešťastiabrániť sa pred našimi nepríjemnými emóciami. Taktiež v snahe necítiť svoje pocity sa zbytočne bránime a veľakrát to skončí tak, že druhým ublížime. Môžeme vydržať cítiť aj mučivé pocity. Smerovanie k bolesti nám umožňuje cítiť ju a potom ísť ďalej. Tento proces nám umožňuje byť emocionálnejšími prispôsobivými. Tiež nás to robí prispôsobivejšími v tom, ako reagujeme na emocionálne náročné interakcie. Keď čelíme svojej bolesti, namiesto toho, aby sme sa jej vyhýbali, je pravdepodobnejšie, že sa nasledujúci deň zobudíme svieži a lepšie, než aby sme zostali uviaznutí v negatívnych pocitoch. Ľudia, ktorí si nenechajú zažiť svoje emócie, sa môžu stať symptomatickými, môžu upadnúť do depresie a úzkosti, alebo sa obrátiť na látky, aby svoje pocity potlačili.

Často máme tendenciu vyhýbať sa situáciám, v ktorých očakávame, že budeme ponížení. Keď sa bránime, aby sme nevyzerali ako hlupáci, prichádzame o riskovanie a plnú realizáciu vecí, ktoré chceme. Keď sa otvoríme ponižovaniu, uvedomíme si, že to, čoho sa často bojíme, nie je v skutočnosti také zlé; určite to nie je život ohrozujúce. Keď prevezmeme iniciatívu a odhalíme čokoľvek, čo nás najviac poníži, cítime sa silnejší a slobodnejší. Neprechovávame tajne myšlienky, že keby o nás ľudia vedeli to či ono, nemali by nás radi alebo by nás odmietli. Celkovo, priame riešenie našich pocitov poníženia nás robí v našich životoch odolnejšími, flexibilnejšími, prispôsobivejšími a funkčnejšími.

Náš celkový pohľad na život a to, čo od neho očakávame, má veľa spoločného s tým, ako zvládame výzvy. Ak očakávame, že život bude „šťastný“ alebo ak cítime, že si zaslúžime, aby veci šli tak, ako chceme, pripravíme sa na sklamanie a riskujeme, že sa budeme cítiť „nesprávne“. Ukazuje sa, že je pre nás oveľa prispôsobivejšie rozpoznať realitu, že život je bolestivý. Keď čelíme existenciálnej realite a akceptujeme, že čoskoro zomrieme (aj keď to bude o sto rokov, to je príliš skoro), sme pripravení zažiť bolestivé situácie, ako je starnutie, úpadok a strata. Aj keď sú to skutočne jedny z najťažších emócií, ktorým treba čeliť, keď sa im nevyhneme, v skutočnosti sme plní života. Bez toho, aby sme ich cítili, nemôžeme plne oceniť, že sme nažive. Uvedomujeme si tiež, že každý člen ľudskej rasy je na jednej lodi a zrazu sa všetky rozdiely, ktoré nás rozdeľujú, stanú malichernými a nezmyselnými. Ak neprehliadnete tieto bolestivé existenciálne reality, získate súcitný pohľad na seba a ostatných.

Dôležité je poznať sám seba. Čo ti dáva zmysel života? Aké sú vaše osobné hodnoty? Keď poznáte seba, viete, čo robíte so svojím životom. Môj otec, psychológ a autor doktor je príkladom tohto princípu, ktorý nedávno uviedol,

Od začiatku života som vedel, čo chcem robiť, čím chcem byť. Chcel som prispieť a chcel som pomáhať ľuďom. Nechcel som byť bezvýznamný, chcel som byť významný a chcel som zdieľať život a chcel som ho zažiť, chcel som všetko cítiť... nechcel som nič zmeškať. Nečakal som, že to bude príjemné. Naozaj som poznal svoje hodnoty. Vedel som, akým človekom chcem byť, ako sa budem správať za rôznych okolností. Napodobňoval som ľudí, ktorých som obdivoval. Počúval som ľudí, ktorí sa rozprávali o tom, čo im spôsobilo utrpenie s inými ľuďmi, a chcel som v sebe opraviť niektorú z týchto vlastností. Venoval som veľa pozornosti tomu, čo ubližuje iným ľuďom, a rozhodol som sa, že nebudem konať týmto spôsobom.

Pokiaľ ide o vzťahy, stále je užitočné nebrániť sa vlastným pocitom, ale je tiež vhodné uvedomiť si pocity, ktoré ten druhý prežíva. Je dôležité, aby sme nezostali tak visieť v našom osobnom uhle pohľadu, že stratíme miesto toho ich. Keď sa cítime, že nás niekto zranil alebo sme na neho nahnevaní, namiesto toho, aby sme tieto pocity úplne prebrali, môžeme si zachovať perspektívu; môžeme sa zaujímať o to, čo cíti ten druhý v rovnakej situácii. To nám umožňuje vidieť väčší obraz toho, čo sa deje, a rozpoznať všetky vrstvy skúseností.

V záujme odolnosti je cenné zostať v prítomnom okamihu a nedovoliť, aby sa naše reakcie zakladali na našej minulosti. Často, keď sa zraníme alebo máme silnú reakciu v našich interakciách s dospelými, reagujeme prehnane na základe našej minulosti. Súčasný konflikt môže vyvolať nevyriešené emócie z nášho detstva. Spôsob, akým na nás druhý človek reaguje, slovo, ktorým nás opísal, alebo jeho osobnosť môže pripomínať niekoho alebo nejaký vzťah, ktorý bol významný v našej minulosti. Toto sa deje najmä v našich najbližších vzťahoch, vzťahoch s našimi partnermi a deťmi, kde môžeme premietať črty našich prvých opatrovateľov, osôb, voči ktorým sme boli pôvodne najzraniteľnejší, na tieto nové postavy v našich životoch a reagovať na ne na základe našich starých projekcií. .

Keď zistíme, že máme silnú emocionálnu reakciu, ktorá nemusí byť vhodná pre danú situáciu, môžeme sa zastaviť a na chvíľu sa zamyslieť nad tým, ako môžu byť naše reakcie ovplyvnené našimi minulými skúsenosťami. Môžeme sa dozvedieť o našich konkrétnych „spúšťačoch“, tých situáciách alebo črtách, na ktoré reagujeme prehnane alebo na ktoré máme tendenciu vidieť, kde v skutočnosti neexistujú. Keď dáme zmysel týmto reakciám a tomu, ako súvisia s našou minulosťou, a preto budeme mať so sebou súcit, budeme menej reaktívni v našom súčasnom živote a budeme prispôsobivejší v našich odpovediach a správaní.

Aby sme boli človekom, ktorý sa nenechá „prevalcovať“ svojimi emocionálnymi reakciami, ktorý neustrne v negatívnych pocitoch a nenechá sa brániť, je nevyhnutné rozvíjať našu schopnosť byť zraniteľný, súcitný, citový, prítomný, avšímavý. Musíme byť ochotní naplno cítiť svoje pocity, nie utekať pred bolesťou. Potrebujeme poznať samých seba a byť tým, kým chceme byť vo svojom živote. Musíme byť ochotní čeliť existenciálnej realite, ktorej všetci ako ľudské bytosti čelíme. Musíme si zachovať perspektívu, že naša „realita“ sa môže líšiť od tej, ktorú zažívajú aj naši najbližší. Musíme zostať prítomní v realite okamihu, v ktorom žijeme, a oslobodiť sa od prekryvov tejto reality z našej minulosti. Rozvíjaním týchto schopností v nás samých obohacujeme svoj život o zmysel a udržiavame si úroveň odolnosti, ktorá nás oslobodzuje, aby sme sa postavili nevyhnutným životným výzvam a dosiahli naše osobné ciele.