Nikdy som sa nevzdal svojho sna. To je kľúč. Stačilo len vytrvalosť nikdy sa nevzdávať.

Na začiatku svojho života som si myslel, že som novinár a tvorivý spisovateľ, ale po vysokej škole som sa uspokojil s niečím praktickejším – technickým písaním a editovaním v leteckom priemysle. A hoci som sa dokonca dokázala presvedčiť, že svoj sen nikdy nedosiahnem, stále ma to hlodalo.

Kým som viac ako dvadsaťosem rokov pracoval ako technický spisovateľ a v niekoľkých ďalších zamestnaniach ako predajca nehnuteľností, programátor a fundraiser pre neziskové organizácie, urobil som kreatívne odbočky. Naučila som sa kresliť a maľovať, naučila som sa šiť, vyrábala som vankúše z ihlice, prešívala som a záhradkárčila. A bol som spoluautorom knihy literatúry faktu, Ženy s modrým golierom: Priekopnícke ženy prijímajú prácu len pre mužov – kde bolo písanie o niečo menej technické ako moja práca v letectve. Urobil som čokoľvek, aby som udržal svoju tvorivú šťavu v prúde, až som to už nevydržal. Potreboval som sa znovu spojiť so svojou vášňou písať.

Nakoniec to trvalo tragédiu v mojom živote, ktorá mi pomohla uskutočniť môj sen. Tu je návod, ako som to urobil.

Keď môjmu synovi diagnostikovali bipolárnu poruchu a naša rodina prežívala emocionálne otrasy, ktoré jeho choroba spôsobila v našich životoch, začal som si zapisovať denník. Písanie o chorobe môjho syna a neskôr o jeho samovražednej smrti mi pomohlo umiestniť moju bolesť na stránku. Nemohla som ukázať svoje skutočné pocity ani svojmu manželovi, pretože zakaždým, keď ma počul plakať, myslel si, že sa zrútim. Takže pohyb prstov po stránke alebo na klávesnici počítača sa stal mojím upokojujúcim a liečivým balzamom.

Začal som chodiť aj na workshopy písania. Spočiatku som sa cítil neistý, pokiaľ ide o moje schopnosti tvorivého písania, pretože tak dlho ležali nečinné. To sa zmenilo, keď som koncom 90. rokov absolvoval workshop s názvom „Píšeme o našich životoch“ v Esalene v Big Sur v Kalifornii. Práve tam som písal o svojich obavách o tom, že niekedy budem schopný prejsť z technického spisovateľa na tvorivého. Tu je to, čo som napísal: 'Moje písanie je také faktické, také jednoduché, také bez deskriptorov, pocitov a predstavivosti.' Neskôr som sa dozvedel, že je to v poriadku. V Los Angeles som objavil súkromného inštruktora, ktorý ma naučil „písať, ako rozprávaš“, vedel som, že som na ceste. Aj na tomto workshope sa mi zdalo, že poézia vyšla z môjho pera.

Keď som sa dostal do písania, už som neprestal. Publikoval som memoáre zozbierané z mojich raných denníkových zápiskov a básní, Leaving the Hall Light On: Matkina spomienka o živote s bipolárnou poruchou jej syna a prežití jeho samovraždy . Aj nájsť vydavateľa chcelo vytrvalosť. O 68 odmietnutých listov neskôr som našiel perfektnú malú tlač na vydanie mojej knihy.

A teraz stále niečo píšem každý deň, pravidelne píšem denník a píšem poéziu. Píšem pre svoj vlastný blog a mesačne uverejňujem články na viacerých weboch. A som na dobrej ceste dokončiť svoj prvý román. Namiesto toho, aby som si robil starosti s nedostatkom tvorivých schopností, vzal som v sebe silu splniť svoj sen. Smrť môjho syna mi dala silu a moc.

Prečítajte si viac od Madeline Sharples

doktorka väčšinu svojho života pracovala ako technická spisovateľka a redaktorka, autorka grantov a manažérka návrhov. Už na základnej škole sa zamilovala do poézie a tvorivého písania a neskôr sa rozhodla splniť si svoj sen stať sa profesionálnou spisovateľkou. Madeline je autorkou knihy Leaving the Hall Light On, spomienok o tom, ako ona a jej rodina prežili samovraždu svojho staršieho syna, ktorá bola výsledkom jeho dlhého boja s bipolárnou poruchou. Ona a jej manžel, ktorý má 40 rokov, žijú na Manhattan Beach v Kalifornii.