Väčšina z nás trávi veľa času premýšľaním o sebe. Pýtame sa, či sa hodíme k romantickému partnerovi, analyzujeme našu interakciu v práci a premýšľame nad tým, ako sme sa stretli na všetkom, od večierkov po rodičovské konferencie. Na určitej úrovni sa väčšina z nás vždy drží v súlade. Dá sa s istotou povedať, že určité sebahodnotenie môže byť dobré, keď je súčasťou dôstojného úsilia dodržiavať vlastný morálny kódex alebo sa rozvíjať a robiť zmeny. Avšak naša tendencia definovať, kategorizovať a kritizovať sa môže byť tiež deštruktívna a obmedzujúca.

Väčšina z nás podceňuje, aký hlboko kritický a jednoducho negatívny je náš proces sebaidentifikácie a skúmania. Do tej miery, do akej sa definujeme jazykom a optikou krutého vnútorného kritika, sa obmedzujeme, podkopávame svoj potenciál a nedokážeme naplniť všetky možnosti našej identity. V tomto príspevku ukážem, ako počúvať naše kritický vnútorný hlas “ funguje tak, že znižuje našu schopnosť ukázať sa každý deň ako osoba, ktorou chceme byť: stať sa verziou seba samých, ktorá je najviac „námi“.

„Kritický vnútorný hlas“ je termín, ktorý často používa psychológ Robert Firestone na opis časti nás samých, ktorá je proti nám. Tento „hlas“ nás uráža, podkopáva a priamo útočí, čím nás posúva hlbšie do sebanenávisti a ďalej od našich cieľov. Ako zlý rodič alebo tréner, ktorého sme si osvojili, kritický vnútorný hlas sa snaží neustále dokazovať platnosť akýchkoľvek negatívnych myšlienok, ktoré sme dostali do našich hláv o tom, kto sme od veľmi skoro v našich životoch. Mnohí z nás prežívajú tento myšlienkový proces ako takmer bežiaci komentár v našich hlavách, ktorý sa môže zdať zlý a nahnevaný alebo jemný a ľutujúci. Jeho účelom je však vždy postaviť sa proti alebo potlačiť prejavy nášho najautentickejšieho ja a posilniť deštruktívne správy z našej minulosti.

Ako kritický vnútorný hlas formuje náš zmysel pre identitu?

Zatiaľ čo naše pozitívne vlastnosti a zmysel pre seba často vychádzajú z pozitívnych vplyvov z detstva, kritický vnútorný hlas sa rodí z nepriaznivých skúseností a postojov, ktorým sme boli vystavení, zvyčajne zahŕňajúce kľúčové vplyvné postavy, ako sú naši rodičia alebo prví opatrovatelia. Ako deti, ktoré formujú náš zmysel pre identitu, sme všetci veľmi zraniteľní voči kritickým postojom, ktoré naši rodičia vyjadrujú k nám, ako aj k sebe. Definovanie výrokov pre dieťa (t. j. „Prestaň byť taký núdzny. Si taký škodca. Len mi daj pokoj a ticho!“) sa môže stať súčasťou detského sebapoňatia. Môže vyrastať s myšlienkou: „Chcem príliš veľa. obťažujem sa. Niečo so mnou nie je v poriadku.“ Dokonca aj oveľa jemnejšie správanie, ako je často sklamaný výraz rodičov, nedostatok fyzickej náklonnosti alebo neschopnosť ponúknuť konzistentnú empatiu, môže výrazne ovplyvniť neustále sa vyvíjajúce vnímanie dieťaťa. Na nevedomej úrovni si dieťa môže vymýšľať príbehy, aby doplnilo prázdne miesta a ospravedlnilo zaobchádzanie svojich rodičov. 'Som príliš nahlas.' 'Nie som milý.' 'Nie som dostatočne inteligentný/pekný/štíhly/zábavný/populárny.'

Tieto prvé myšlienky tvoria slovník nášho vnútorného kritika. Namiesto toho, aby sme tieto myšlienky vnímali ako deštruktívnu, vonkajšiu silu, prijímame ich ako náš skutočný uhol pohľadu. Potom žijeme svoje životy na základe týchto starých, často skreslených predpisov o tom, kto sme. Napríklad sa môžeme definovať všeobecnými vyhláseniami: Som tvrdohlavý, bojím sa, som hanblivý, nie som človek, je mi lepšie sám, nie som fyzicky príťažlivý, neviem sa o seba postarať, som nezodpovedný atď. Tieto definície môžu mať škodlivé účinky na naše správanie; môžu napríklad viesť k:

1. Akcie, ktoré sú v súlade s naším kritickým vnútorným hlasom

Môžeme sa začať správať spôsobom, ktorý potvrdzuje naše kritické postoje. Ak sa definujeme ako tvrdohlaví, môžeme ospravedlňovať vzorce správania v našich vzťahoch alebo v práci, ktoré preháňajú ostatných, ignorujú ich rady či spätnú väzbu, alebo ktorým chýba zraniteľnosť a otvorenosť.

2. Prejavy neistoty alebo nedostatku dôvery

Akonáhle sa nám tieto predstavy dostanú do hlavy, možno sa nebudeme vedieť správať prirodzene. Ak sa definujeme ako hanbliví, bude pre nás oveľa ťažšie vychádzať von, nie preto, že by sme mali niečo spoločensky v poriadku, ale preto, že si hovoríme, že s nami niečo nie je v poriadku. Je ťažké udržiavať prirodzenú konverzáciu, keď sú naše mysle doslova zaplavené myšlienkami, ktoré nám pripomínajú a varujú nás pred všetkými našimi nedostatkami.

3. Obrana alebo nadmerná kompenzácia našich sebakritických myšlienok

Niekedy sme tak pohltení naším kritickým vnútorným hlasom, že nedokážeme povedať, čo sa okolo nás skutočne deje. Môžeme napríklad viesť rozhovor s priateľom, ktorý nám hovorí jednu vec, ale cez filter tohto „hlasu“ počujeme niečo celkom iné. 'Prečo už nejdeš behať?' pýta sa náš priateľ. Ale počujeme: ‚Dostávaš sa z formy. Prečo sa tak vzdávaš?“

Niektoré komentáre alebo udalosti nás môžu spustiť viac ako iné, keď zahrajú na strunu starej symfónie sebaútokov. Ak máme neistota o našej inteligencii, napríklad môžeme byť veľmi citliví na akékoľvek narážky, ktoré o určitej téme nevieme. Táto zvýšená citlivosť môže spôsobiť, že premietneme svoju vlastnú sebakritiku na ostatných a staneme sa defenzívnymi. Napríklad, náš manžel nás môže opraviť v náhodnej skutočnosti a my sa pristihneme, že mu skáčeme po krku. 'Viem že! Čo? Myslíš si, že som hlúpy?' Môžeme sa tiež pokúsiť nadmerne kompenzovať tieto vnímané vlastnosti. Ak si o sebe myslíme, že sme leniví a nič dobrého, môžeme sa dostať do paniky a zahnať sa do bolestivých dĺžok, aby sme uspeli.

Problém všetkých troch týchto reakcií na náš kritický vnútorný hlas je v tom, že žiadna z nich nereprezentuje to, čo v skutočnosti sme my. Všetko sú to deformácie založené na starej identite, ktorú nám vnútil niekto iný. Či už tieto črty predvádzame alebo sa proti nim bránime, skôr sa ohýbame, než aby sme zisťovali, kým skutočne sme, alebo sa rozhodovali, kým skutočne chceme byť.

Ak tento vzorec neporušíme, riskujeme, že tieto postoje prenesieme na ďalšie generácie. Keď študovali kritické vnútorné hlasy v rodinách, psychológovia otcov a dcéry Robert a Ell W. boli zaskočení tým, ako podobné boli negatívne myšlienky vyjadrené rodičmi myšlienkam ich dospievajúcich a dospelých detí. Bez toho, aby sa navzájom počuli pomenovať svoje kritické vnútorné hlasy, rodičia a deti by o sebe často hovorili takmer presne to isté, niekedy prakticky od slova do slova.

Bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú naše sebakritické postoje, môžeme prelomiť cyklus a naučiť sa techniky, ako sa stále viac oslobodzovať od nášho kritického vnútorného hlasu. Okrem tvorenia Hlasová terapia , kognitívny/afektívny/behaviorálny terapeutický prístup na spochybnenie kritického vnútorného hlasu, Dr. Firestone rozsiahlo napísal o kroky, ktoré môžu ľudia urobiť bojovať proti tomuto „anti-ja“. Tieto kroky zahŕňajú identifikáciu, zoznam a reakciu na nášho vnútorného kritika. Je tu však ešte jeden základný krok, ktorý môžeme urobiť práve túto minútu, aby sme sa oslobodili od nášho vnútorného kritika a pretvorili svoj zmysel pre identitu. Tento krok, akokoľvek to znie jednoducho, je urobiť vedomé rozhodnutie neprijať akúkoľvek definíciu, ktorú o sebe máme.

Môžeme vyvinúť húževnaté úsilie, aby sme NEVEDLI identitu, ktorú nám predpísal náš vnútorný kritik. Prijmite politiku nulovej tolerancie a netolerujte to v každom okamihu, keď sa k vám vkradne hlas. Ak hovorí: ‚Nie si hovorca. Zostaňte v úzadí a nepútajte pozornosť,“ potom sa zamyslite nad tým, aký je váš skutočný cieľ. Ako sa budete cítiť, keď nevyslovíte svoj názor? Naozaj si taký? Ak vám ten hlas hovorí: ‚Ste bezcenný, ak neprinútite týchto ľudí, aby vás mali radi,‘ možno je čas sa len uvoľniť a nechať sa byť bez toho, aby ste sa pokúšali niečo dokazovať tak či onak. Je dôležité nedovoliť, aby tieto hlasy skresľovali naše činy, buď nás tlačili smerom k sebanaplňujúcemu sa proroctvu, v ktorom konáme práve tú vlastnosť, ktorej sa bojíme, alebo naopak, aby sme to prekompenzovali alebo sa stali defenzívnymi. Keď z celého srdca odmietneme túto sebadefiníciu bez uvažovania, premýšľania alebo vyjednávania, otvárame priestor na to, aby sme sa predefinovali ako ktokoľvek, kým chceme byť.