Ako narcistickí rodičia nahrádzajú lásku emocionálnym hladom.

Pre mňa jeden z najlepších príkladovnarcistických rodičovje ilustrovaný vo filme 'The Joy Luck Club' podľa románu Amy Tan. Vo filme sa mihne žena a prostredníctvom voiceoveru rozpráva svoj príbeh o tom, ako sa stala detskou chránenkou ako šampiónka v šachu. Zatiaľ čo film hrá jedno z jej prvých víťazstiev, ženský hlas hovorí: 'Už v tom veku som vedela, že mám úžasný dar: túto silu, túto vieru v seba samého... Bola to jediná časť môjho života, až do dnešného dňa... kde som si úplne dôveroval.“

V ďalšej scéne sa objaví mladé dievča, ktoré vo svojom okolí predvádza jej matka, ktorá nesie a Životopis s dcérou na obálke. Pozdraví každú osobu na ulici, ukáže im obal a predstaví svoje dieťa ako „šachovú šampiónku“ – a pritom si pripisuje osobné uznanie za dar svojej dcéry. Dievčatko ponížené narcistickým správaním svojej matky vyhlási: ‚Prečo ma musíš využívať na predvádzanie sa? Ak sa chceš predviesť... tak prečo sa nenaučíš hrať šach?'

Väčšina z nás sa môže na určitej úrovni spojiť so scénami, ako sú tieto – so spôsobmi, akými sa naši rodičia prepojili alebo cez nás žili, ako ich odraz. Ale keď sa počas detstva stretávame s narcistickým rodičom deň čo deň, dopad môže byť zničujúci. Napríklad v 'The Joy Luck Club' malé dievčatko prestane hrať šach ako odvetu za dotieravosť svojej matky. Jej matka reaguje tak, že jej poskytne tichú liečbu. Po týždňoch sa mladé dievča snaží získať späť matkin súhlas a oznamuje, že sa rozhodla opäť hrať šach. Jej matka bez jediného pohľadu chladne odpovie, že to už pre ňu nebude také ľahké. Táto ostrá poznámka otriasa sebavedomím dievčaťa a ako jej matka predpovedala, už nemôže vyhrať. Jej hlasový prejav uzatvára príbeh: „Túto silu, ktorú som mal, túto vieru v seba samého... V skutočnosti som cítil, ako sa vytráca... Všetky tajomstvá, ktoré som kedysi videl... Už som ich nemohol vidieť. Všetko, čo som videl, boli moje chyby, moje slabosti.“

Problém s narcistickými rodičmi je v tom, že hoci sa zdá, že sa pozornosť sústreďuje na dieťa, v ich výchovnom štýle je k nemu v skutočnosti veľmi málo ohľadu. Keď jej dcéra urazila svoje vlastné ego, matka vo filme už nevidela využitie talentu mladého dievčaťa. Nepodporovala svoju dcéru v hraní šachu, pretože jej to prinieslo dobrú náladu alebo jej to dodalo sebadôveru. Podporila to, lebo to dalo jej šancu cítiť sa ako víťazka, vyhrievať sa na úspechoch svojho dieťaťa a pripisovať si zásluhy za zručnosti, ktoré neboli jej vlastné.

Posadnutosť alebo zameranie narcistického rodiča na dieťa často súvisí s jeho vlastnými emocionálnymi potrebami. Narcistickí rodičia podporujú „veľkosť“ detí a povzbudzujú ich talent s výhovorkou, že milujú svoje dieťa a obetujú sa pre budúcnosť dieťaťa. V skutočnosti je to často presne naopak. Takzvaná podpora, ktorú títo rodičia ponúkajú, je v skutočnosti veľkým tlakom, zatiaľ čo láska, ktorú cítia, že dávajú svojim deťom, je v skutočnostiemocionálny hladto je pre dieťa vyčerpávajúce.

V mojom rozhovore s psychologičkou doktorkou múdro poukázala na to, že to najlepšie, čo môže rodič pre svoje dieťa urobiť, je, aby jeho potreby dospelých napĺňali iní dospelí. Keď máme vzťah k našim deťom, je to takdôležiténeustále sa sami seba pýtať, či robíme kroky, aby sme naplnili ich potreby, alebo využívame dieťa na uspokojenie svojich vlastných? Je objatie, ktoré im dávame, aby sme im niečo ponúkli alebo aby sme si od nich niečo vzali? Je ich výkon v škole pre nás dôležitý, pretože nám záleží na ich budúcnosti alebo preto, že nám záleží na našom výkone ako rodiča?

Príliš často využívame naše deti na kompenzáciu našich vlastných nesplnených cieľov alebo obmedzení. Keď sa necítime naplnení vo svojom vlastnom živote, môžeme sa príliš stotožniť s našimi deťmi. V mene „nezištnosti“ môžeme sebecky stratiť perspektívu a sústrediť na ne všetky svoje sny a túžby.

Narcistický rodič nevyvíja tento tlak len tým, že je prísny alebo náročný. Robia to tak, že chvália svoje dieťa, povzbudzujú ho, ako by to robili oni sami. Môžu sa tým domnievať, že pomáhajú dieťaťu stať sa kompetentným a sebavedomým dospelým, ale bohužiaľ často robia pravý opak. Keď chválime naše dieťa za vlastnosti, ktoré nemá, alebo preháňame jeho zručnosti, v skutočnosti ho hendikepujeme. Vyzbrojujeme ich bremenom byť skvelými alebo „najlepšími“. Často vyrastajú so strachom zo sklamania rodiča alebo s tlakom, aby bol rodič spokojný, na rozdiel od naopak. Na svojich pleciach nesú stálu váhu, ktorá im môže brániť v tom, aby skutočne dosiahli svoj plný potenciál.

Prázdnota, ktorú tieto deti cítia, sa môže prejaviť vo forme vnútorného kritika, resp.kritický vnútorný hlas“, čo im pripomína, že nie sú dosť dobrí alebo že potrebujú byť najlepší, inak nie sú nič. Pretože ich rodičia oceňujú ich úspechy len vtedy, keď o nich uvažujú, dieťa nikdy skutočne necíti, že je dosť dobré. Dokonca sa snažia rozvíjať svoj vlastný zmysel pre seba. Žena, ktorú som nedávno stretol, opísala, ako ju jej matka neustále porovnáva s inými malými dievčatami v jej okolí. „Si oveľa krajšia ako ona,“ „Ona je v tomto lepšia ako ty, ale ty si oveľa lepší v tom,“ atď. To viedlo dievča k tomu, že vyrastalo s interným systémom hodnotenia. Počas svojho života neustále hodnotila seba a ostatných, bez toho, aby o tom premýšľala. Súťaživé pocity jej matky k nej nakoniec viedli ženu k tomu, aby sama urobila tieto porovnania. Keď bola dospelá, hlas jej matky bol zakorenený v jej mysli, čo jej umožnilo pokračovať v tom, aby sa pri každej interakcii automaticky utláčala alebo sa budovala.

Aj keď je to takmer vždy v bezvedomí, keď vyrastáme, máme tendenciu opakovať vzorce alebo žiť podľa predpisov našich rodičov. Môžemerozbiť túto reťazako rodičia tým, že vidíme svoje dieťa ako samostatnú osobu. Môžeme oceniť naše deti za skutočné vlastnosti, ktoré majú, a podporovať to, čo radi robia. Napríklad namiesto toho, aby ste povedali: „Obrázok, ktorý si nakreslil, je úžasný! Si najlepší umelec,“ mohli by sme povedať, „milujem všetky farby, ktoré si na tom obrázku použil. Naozaj sa zdá, že si sa pri kreslení tak bavil.“ Zamyslite sa nad tým, aký vplyv budú mať vaše slová, činy a postoje na vaše dieťa ako osobu. Chcete, aby vyrastali, aby tvrdo pracovali na svojich úspechoch, alebo aby sa vzdali, keď si uvedomia, že zaostávajú za najlepšími?

Ako odborník na všímavosť sa doktor tak výrečne vyjadril v inom nedávnomrozhovor pre PsychAlive.org,,Najlepší spôsob, ako môžeme učiť [naše deti], je zaujímať sa o ne ako o ľudí. A namiesto toho, aby ste povedali: „Potrebujem, aby si bol doktor, právnik alebo výrobca sviečok“, aby sme zistili, čo na živote miluješ a čo je pre teba zaujímavé a čím chceš byť... A už sa narodili nadaní, už v niečom výnimoční a zničíme to, ak sa pokúsime dohodnúť, ako budú v živote rásť.“

Najviac, čo môžeme ako rodičia urobiť, je postarať sa o naše deti, milovať ich také, aké skutočne sú, a pomôcť im, aby sa vyvinuli v ich vlastnú schopnú, jedinečnú osobnosť. Vždy by sme sa mali viac starať o charakter nášho dieťaťa, než o to, ako vyzerá. Akí sú to ľudia? Sú láskaví? Súcitný? Pacient? Odolný? Keď ideme príkladom, môžeme pomôcť našim deťom, aby boli nezávislé, a teda aj sebavedomejšie pri pohľade na svet. Keď to robíme, učíme naše deti, že je dokonca v poriadku zlyhať, že sú dosť silné na to, aby vydržali, prekonali výzvy a zlepšili sa, aby sa stali takým človekom, akým chcú byť.